1. Fašiangové slávnosti

Fašiangy bol čas svadobných veselíc, radostí a zábav. V dňoch medzi Troma kráľmi a Popolcovou stredou sa konalo naozaj najviac svadieb v roku, aj sa o nich najviac hovorilo. Súviselo to aj s poľnohospodárskym charakterom našich dedín,

O fašiangoch sa vie, že môžu byť dlhé, no aj kratšie, ich dĺžka závisela od pohyblivého dátumu Veľkej noci. Od Troch kráľov až po Popolcovú nazývanú aj Škaredá streda trvá obdobie fašiangov. Od Popolcovej stredy do nedele Vzkriesenia musí uplynúť 40 dní. Kedysi nebol čas fašiangov presne určený a oslavy trvali niekoľko týždňov. Popolcová streda je symbolom pokánia pre katolíckych veriacich, ktorí si ju uctievajú už niekoľko storočí. V katolíckych kostoloch je posvätenie popola súčasťou bohoslužieb, kde sa označia čelá veriacich popolným krížom. Popolcová streda je začiatkom 40- dňového pôstu. Od tohto dňa až do Veľkého piatku si kresťania Veľkou nocou pripomínajú utrpenie a smrť Ježiša Krista. Z cirkevného hľadiska fašiangy predstavujú v roku časový úsek medzi obdobím adventu a naň nadväzujúcimi vianočnými a novoročnými sviatkami a potom pôstnym obdobím vrcholiacim na veľkonočné sviatky.[3]

Aj u Slovanov sa fašiangy vyvinuli zo starších zvykov, ktoré sa konali na prelome zimného a jarného obdobia. Dôkazom toho sú niektoré prvky západných a východných Slovanov, ktoré sú začlenené buď do fašiangového alebo do veľkonočného obdobia. Tak napríklad u východných Slovanov chodila mládež po obci s figurínou zimy, ktorú nakoniec spálili. Tomuto úkonu zodpovedá u západných Slovanov vynášanie Moreny, chodievali s ňou zvyčajne na Smrtnú nedeľu. Z hľadiska pracovného na hospodárstvach sa fašiangy stali zlomom ukončujúcim priadky, za ktorými nasledovalo tkanie. Hospodárske zameranie zvykov tohto obdobia sa takmer jednoznačne orientovalo na pestovanie ľanu a konopí.[4]

Charakter fašiangového jedla má korene v pôvodnom rytme roľníckych prác, ktoré práve v tomto období ustúpili do pozadia, takže bol dostatok času i potravín na rôzne slávnosti a hostiny. Na charakter fašiangov vplývali i cirkevné nariadenia, zakazujúce v 40- dňovom pôste, ktorý po nich nasledoval, zábavy, svadby, jarmoky, predaj mäsa.[5] Ako dnes tak aj v minulosti hlavné jedlo sú šišky, pampuchy, pampúšky, buchty, harovce, krapne, ktorému dávajú mnohé iné, rozmanitejšie po rozličných stranách Slovenska, názvy tomuto jedlu.[6]

V mestách boli fašiangy spestrované sprievodmi a zábavami, ktoré usporiadali remeselnícke cechy. Hlavnými organizátormi boli tovariši. Najaktívnejší boli mäsiari. Organizátorom fašiangov na dedine bola staršia mládež. Na začiatku fašiangového obdobia, krátko po Troch kráľoch, mládenci so svojím richtárom chodili po domoch vyberať raž. Keď obišli celú dedinu, mávali plné aj 2- 3 vrecia.[7] Fašiangové sprievody oplývajú množstvom postáv, v ktorých sú uchované prastaré genetické popudy, skúsenosti kolektívnej pamäti i odozvy na okolitú realitu. Pretože v pôvodnej obradovosti sú fašiangy spojené s vegetačnými motívmi zobúdzajúcej sa zeme, sú pre ne príznačnými dvojice postáv: Muž- Žena, Cigán- Cigánka, Mladoženích- Nevesta, Žobrák- Žobráčka a podobne, pričom v ženských úlohách vystupujú tiež muži. Karnevalové vystrájanie zaťahuje do hry aj divákov. Fašiangové obchôdzky majú aj svoje predstavenstvo postáv. Náčelníkom sprievodu je fašiangový richtár, kapitán, žandár a podobne. Dôležitou skupinou sprievodu sú tanečníci. Dnes bývajú spravidla oblečení iba v kroji, kedysi mali aj svoje kostýmové prvky ako šatky, perá a obradné kožúšky.[8] Ďalšou skupinou fašiangových i zimných obchôdzok sú podomoví remeselníci ako kominár, drotár, sklenár, miškár, priekupník a ďalší. Vystrojení znakmi svojho remesla ponúkajú príslušnú prácu a robia ňou akurát škodu a nezbedu. Fašiangovému veseliu sa nekladú medze, je to podnet pre vznik pestrej zmesi fašiangových figúr bez konkrétneho pojmového označenia. Sú to jednoducho maškary, ktoré v karnevalovej hre najviac vystrájajú.[9]

[1] HABOVŠtiak, Anton: Dni sviatočné i všedné. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1995. 196 s., s. 91. ISBN 80-7162-066-1

[2] Habovštiak, Dni sviatočné i všedné. 1995, s. 92.

[3] STOLIČNÁ- MIKOLAJOVÁ, Rastislava: Slovenský rok. Bratislava: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2004. 134 s., s. 117. ISBN 80-969221-1-4

[4] BOSÁK, Martin: Zvyky a tradície na Slovensku. Prešov: Spoločnosť Michala Bosáka, 2006. 235 s., s. 148. ISBN 80-8073-398-8

[5] Zostavili KAĽAVSKÁ, Viera a kol.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava: Veda, 1995. 454 s., s. 135. ISBN 80-2240-234-6

[6] DOBŠINSKÝ, Pavol: Slovenské obyčaje, povery a čáry. Bratislava: Pictus, 1993. 143 s., s. 108. ISBN 80-7128-006-2

[7] MAJLING, Vojtech: U nás taká obyčaj. Brno: Computer Press, 2007. 204 s., s. 185. ISBN 97-88025-1180-92

[8] SLIVKA, Martin: Ľudové masky. Bratislava: Tatran, 1990. 171 s., s. 36. ISBN 80-222-0171-5

[9] SLIVKA, Ľudové masky. 1990,  s. 37.