1. História obce Horné Pršany

Prvá písomná zmienka o obci Persen je z roku 1407.  Obec údajne založili uhliari, ktorí pracovali v lesoch. Územie obce patrilo niekoľkým zemepánom, ktorí tu mali niekoľko usadlostí.

2. Fašiangové oslavy na Horných Pršanoch

Vždy aj niekoľko týždňov pred fašiangami sa stretlo zopár ľudí z dediny, aby sa dohodli a pripravili celý priebeh osláv. Fašiangy na Horných Pršanoch sa začínali v nedeľu okolo obeda, kedy sa stretli koledníci. Koledníci boli vždy 5-ti muži oblečený do kroja, bielej košele, na ktorej mali oblečený lajblík, čierne nohavice mali nad čižmami trochu nariasené. Na zápästiach mali rukávce, nazývané tiež zápästníky, boli asi 10 cm široké s farebnými pásikmi. Na hlavách mali čierne klobúky s veľkými pávími perami a malou kytičkou umelých kvietkov. Okolo pásu mali omotané prúty tzv. trstenicu, s ktorou tancovali tanec s prútmi.

Spolu s koledníkmi chodila postava noska, ktorý nosil kôš a ražeň na koledy, oblečený bol do kožucha, na hlave mal kožušinovú čiapku a tvár mal celú začiernenú. Peniaze nosil výberčí. Za koledníkmi chodili dievky v krojoch. Oblečené mali oplecká, lajblíky, veľké hodvábne šatky prehodené cez plecia, vpredu cez prsia prekrížené a uviazané za chrbtom. Kroj dopĺňala široká jednofarebná sukňa a čižmy. Vo fašiangovom sprievode samozrejme nemohli chýbať masky. Ľudia si vyrábali masky z toho, čo doma našli, bola to maska zo slamy, muži preoblečení za ženy, žena s nošou na chrbte, v ktorej mala bábku človeka a samozrejme nemohol chýbať čert. Veselú skupinu koledníkov dopĺňala ľudová hudba- husličková, neskôr muzikantov doplnil aj harmonikár. Na husliach hrali Matej Chrobák a Ondrej Brzuľa.

Koledníci vždy ako prvý dom navštívili richtárov, kde ich ponúkli pálenkou a krapňami. Richtár púšťal koledníkov po dedine koledovať. Nikdy nevynechali ani jeden dom, na dvore domu vykrútili pri muzike všetky ženy z rodiny a ľudia im dávali vajcia, slaninu, peniaze a vypiť pálenô. No niekedy sa stalo, že nikto neotváral, vtedy muzika zahrala pred domom pesničku Šikovný čardáš[2], nemá slová a nehrá sa nikde inde na Slovensku, miestni muzikanti ju vedeli zahrať veľmi pôsobivo. Bola zapísaná podľa hry Mateja Chrobáka a Ondreja Brzuľu. Kým prešli celú dedinu bol už večer a zábava pokračovala v krčme pri husličkovej muzike až do rána, vstupné sa v tento večer nevyberalo. V roku 1970 sa zabávalo už v novom kultúrnom dome. Zábava sa začínala koledou a tancom koledníkov s prútmi, pri kolede sa spievala pesnička Fašiange, Ťuríce[3]. V pondelok ráno sa pre koledníkov z vyzbieraných vajec a slaniny urobila praženica, tiež sa im pripravila domáca pálenka na slanine a tento nápoj sa volal hriatô. Ženy vypravili mužov do roboty,  potom sa stretli v krčme a pokračovali v zábave. Obliekli sa do rôznych masiek, pridali sa k nim aj deti, chodili po dedine, starali sa a zapárali do ľudí, ktorých stretli, niektorých zo žartu vyšibali palicou. Bolo dobrým zvykom vziať si v práci počas tohto obdobia dovolenku a samozrejme deti nemuseli ísť do školy. V pondelok večer znovu pokračovali fašiangové oslavy v krčme, pri pršianskej  ľudovej muzike, ale už sa vyberalo aj vstupné, spravidla 10,00 Sk a zábava pokračovala aj s maskami až do rána. Počas zábavy, kým mali muzikanti prestávku, medzi jednotlivými kolami, ženy a dievky sa pochytali za ruky a urobili koleso. Točili sa raz na jednu stranu, potom na druhú a spievali žartovnú pesničku. V strede kolesa bola jedna osoba, ktorá držala v ruke vreckovku, počas spevu vyšla z kruhu von a chodila okolo kruhu z vonkajšej strany. Snažila sa nenápadne, takže to aj naznačovala, pustiť vreckovku na zem, niekomu konkrétnemu za chrbát, niekto z kruhu musel vždy hádať, či nie je vreckovka spadnutá za jeho chrbtom. Pokiaľ neuhádol, stalo sa z neho smradľavé vajce. Zábava sa končila až ráno. Znovu sa zišli v utorok večer okolo 18,00 hod. a pokračovali zábavou v krčme, ktorá sa končila pochovávaním basy presne o 24,00 hod.. Vytvoril sa sprievod s farárom a dvomi mendíkmi, basu vynášali na márach a za nimi kráčali plačky, boli to ženy a dievčatá, ktoré niesli v rukách sviečky. Pochovaním basy sa končí obdobie pochabých sviatkov, kedy sa všetci vybúrili, vyšantili, končí sa zábava a začína obdobie pôstu.

Záver

Za tých niekoľko desiatok rokov sa na fašiangových tradíciách veľa nezmenilo, stále je to obdobie, kedy sú ľudia uvoľnenejší, pochabejší a týka sa to aj tých skôr narodených. Možno preto toto obdobie tradičných osláv prežíva aj dnes. Aj keď už to nie je také ako za čias našich starých rodičov, kedy sa presne dodržiavali obdobia zábav a pôstu. Dnešní  ľudia sa zábave venujú aj uprostred pracovného týždňa, kedykoľvek počas roka, a tak význam fašiangových zábaviek nadobudol pre ľudí súčasnosti iný význam ako bolo tomu v minulosti. V súčasnej dobe, kedy sa spája celá Európa je však dôležité udržiavať a mladým ľuďom  odovzdávať  ľudové tradície a zvyky našich predkov, aby sme sa medzi tými všetkými národmi nestratili a svoje „národné bohatstvo" ukázali aj ostatným národom Európy.

Z rozprávania Márie MICHALKOVEJ z Horných Pršian.

[1] BOHUŠ, Dušan: V tom pršianskom poli. Obecný úrad Horné Pršany, 2002. 40 s., s. 2.

[2] BOHUŠ, V tom pršianskom poli. 2002, s. 39.

[3] DEMO, Ondrej: Z klenotnice slovenských ľudových piesní. Bratislava: Opus, 1981. 408 s., s. 198.

Foto:  archív Obecný úrad H. Pršany