Voľný víkend je pred nami, tak ako ho využiť? Baby z KST Kremnička dali hlavy dokopy a rozhodli sa zúčastniť akcie nášho partnerského turistického klubu KST Horné Pršany - Hrebeň Veľkej Fatry. Sem - tam sa s niektorými členmi tohto klubu stretneme na našich akciách, tak prečo neskúsiť niečo pod ich velením? Miesta mali ešte voľné a tak sme sa prihlásili. Toto je náš krátky príbeh o tom, ako nám bolo.

Hneď pri nastupovaní do autobusu náš vedúcko Ľubo ukazuje svoje schopnosti a vybavuje u šoféra zastavenie na Bielom Potoku (520 m), kedže diaľkové autobusy tam zastávku nemajú. Šetríme tak čas na čakanie ďalšieho autobusu v Liptovskej Osade, a už o 7:30 šľapeme smerom k nášmu dnešnému cieľu, Chate pod Borišovom (1 260 m). Máme pred sebou 27,7 km so stúpaním 1 912 m a klesaním 1 172 m. Tento údaj vedúcko poctivo tají, aby náhodou hneď zo začiatku nedemoralizoval svoje ovečky, a tak každý plný energie rezko stúpa strmým kopcom na Vlkolínske lúky. Ranný chlad rýchlo vystriedajú kropaje potu, začíname postupne zhadzovať vrstvy oblečenia. Predpoveď počasia je sľubná, až na ten vietor čo hlásia, ale my ho zatiaľ nepociťujeme.

Cesta na Smrekovicu nám ubieha rýchlo, len tie batohy sú akosi stále ťažšie, a tak postupne vyťahujeme zásoby jedla a pitia, aby sme ich trocha odľahčili. Niektorí z nás majú také obrovské zásoby, že by pokojne mohli vykrmovať všetkých celý deň. Pochutnávame si na koláčikoch, lokši, slaninke, čerešniach, slivovičke, pivku ...

Po necelých piatich hodinách chôdze, sprevádzaných v poslednej časti kvapkami dažďa, prichádzame na Smrekovicu (1 367 m). Hľadáme nejaké miesto, kde by sme sa mohli schovať pred silnejúcim dažďom. Obloha sa strašidelne zatiahla a vyzerá to na celodenný lejak, v otvorenej kolibe sa preto zdržiavame dlhšie, než plánujeme. Čas si krátime teplým čajíkom a po neodolateľnom úsmeve smerom k pani čašníčke dostávame povolenie jesť z vlastných zásob. O 13:30 padá rozhodnutie: „Ideme ďalej !".

Pomalými krokmi vyrážame do zamračenej krajiny na nasledujúci bod našej trasy, vrch Rakytov (1 567 m). Po pár metroch sa deje niečo neuveriteľné, obloha sa rozťahuje a začína nám svietiť slniečko. Fúka síce avizovaný silný vietor, ale náladu nám to nekazí. Aj napriek tomu, že už máme v nohách 19 km, vybehneme na Rakytov sviežim krokom, kde vo vetre dávame spoločnú fotku.

Cesta dole z Rakytova je strmá a naše kolená prvýkrát začínajú cítiť záťaž batohov a nachodené kilometre. V diaľke už vidíme Borišov, slinky nám tečú pri pomyslení na dobré pivko a výbornú polievku na chate. Sily na ďalšie kilometre naberáme kochaním sa krásnymi výhľadmi do diaľav. Čas si krátime hádaním vrcholov, čo vidíme v diaľke. Je to Salatín? Kde je schovaný Lysec?

Prechádzame traverz Čierneho kameňa, vystúpame na Ploskú (1 532 m) a pod nami konečne stojí očakávaná chata pod Borišovom, plná jedla, pitia a turistov. Unavení prichádzame k smerovníku s údajom Chata pod Borišovom - 4 minúty. Sú to najťažšie 4 minúty dňa, z posledných síl sa plazíme slimačím tempom na chatu.

Rýchlejším slimákom sa ujdú posledné zvyšky šošovicovej polievky a tým pomalším nezostáva nič iné, len si dať pri čakaní na čerstvo varenú kapustnicu jedno pivo od smädu a druhé pivo od hladu. Pri prípitku horcom padá odvážna otázka: „Ideme na Borišov ?". Smutné pohľady niektorých z nás rýchlo presviedčajú skupinku nadšencov o odložení výstupu na ráno a plán sa mení len na fotenie v okolí chaty.

Večerná atmosféra v chate je perfektná, družne preberáme zážitky, či už  z dnešného dňa, alebo z absolvovaných výletov. Pri rôznych pochutinách sa pršancom rozviaže jazyk, priznávajú, že mali pochybnosti o kondičke kremničkárskych báb. Ale hneď si to našťastie žehlia výborným čajíkom so slivovičkou. Vidno, že majú s nami nachodených ešte málo kilometrov. Už už sa chystajú aj tanečky, keď nás chatár posiela spať. Hodinu nočného kľudu sme už totiž dávno prešvihli. S tichým mrmlaním sa zdvíhame a ideme do izieb, kde si poniektorí liečia utŕžené suveníry, ako udretý zadok, boľavé kolená a kríže.

Ráno je budíček už o šiestej a pár nadšencov, ktorých chuť vystúpiť na Borišov (1 509 m) neopustila ani cez noc, vybieha na vrchol po spoločnú fotku. Jedným z nich je aj Jano, ktorý je na fotke zachytený len v behu, ale verte je to on, nie je to žiadny duch Borišova. J

Ostatní už hladní čakáme v bufete na vydávanie raňajok o 7:30. Najedení a oddýchnutí vyrážame na poslednú etapu smer Turecká pred deviatou. Čaká nás ešte 15,1 km so stúpaním 560 m a klesaním 1 230 m. Síce menej kilometrov, ale na záver naše kolená potrápi strmý zostup zjazdovkou.

Predpoveď počasia sľubuje nádherný slnečný deň bez obláčika so skvelými výhľadmi na  vrcholy a lúky plné kvetov. Naše kroky vedú najskôr cez traverz Ploskej na Kýšky (1 340 m). Prichádzame na Koniarky, kde sa voľne pasú ovečky, ktoré nám pripomínajú čaro dávnych čias a súhru človeka s prírodou. Nádhernú scenériu dopĺňa v diaľke sa týčiaci Kriváň. Ďalej sa nám už ani nechce, najradšej by sme tu všetci ostali dlhšie a nevracali sa do uponáhľanej civilizácie, ale musíme, a tak pokračujeme ďalej na Ostredok (1 592 m), najvyšší vrch Veľkej Fatry.

Posledné kilometre domov si krátime spevom a sledovaním niečoho krúžiaceho nad Krížnou. Hádame: „Je to vták?", „Je to lietadlo?", „Ak je to lietadlo, je na motor, alebo je to vetroň?" Záhadu rozlúštime až po príchode na Krížnu (1 574 m), leteckí modelári tu majú stretnutie. A tak popri sledovaní preháňajúcich sa lietadielok na oblohe dojedáme posledné zvyšky jedla a dopíjame posledné pivko.

S Veľkou Fatrou sa lúčime pohľadom na hrebeň,  prstom kresliac vo vzduchu koľko sme toho prešli a schádzame dole do Tureckej, kde je záver nášho dvojdňového výletu. Bodku za krásnym víkendom dávame na spoločnej kofole.

Baby z KST Kremnička ďakujú všetkým zúčastneným za super víkend a perfektnú organizáciu v podaní vedúcka Ľuba. Tešíme sa na ďalšie spoločné akcie.